Richard Rimavski                                                                        januar 2012 Virtualiti a spol. Takže predsa len odchádzam. Preč zo Zeme. Navždy. Nadobro. Podpísal som zmluvu, už niet cesty späť o mesiac už nemám na Zemi žiadne ľudské práva, teda už ako by som nebol. Začnem ale od začiatku. Som inžinier elektromechanických systémov. Úplne zjednodušene povedané, opravujem počítače. Dnešné počítače sú po softvérovej stránke samo opravujúce sa, ale po hardvérovej stránke zatiaľ nie. Všetky obvody dnešných počítačov sú zdvojené, to znamená, keď sa jeden kanál pokazí, začne sa používať automaticky druhý, počítač naďalej pracuje na plný výkon ako by sa nič nestalo, ale ohlási poruchu kanálu a vtedy nastupujem ja a mne podobní, aby sme vymenili, chybný kanál, súčiastku. Po určitej dobe, to začína byť poriadna nuda a tak človek vymýšľa, ako by si spestril život a poniektorí blázni ako ja, idú až do extrému, ale o tom kúsok pozdejšie. V posledných rokoch bol zdokonalený reaktívny pohon antihmotou, teda je možné konštruovať kozmické lode na prakticky hocijaké veľké vzdialenosti. Tento pohon dotiahol do plne funkčného stavu Yelomion. Má také krátke meno, lebo je virtualit. Virtualiti žijú výhradne iba vo virtuálnej realite. Je to ešte stále dosť tabuizovaná téma a tiež mierne morbidná, tak to kúsok vysvetlím. Niekedy v 20. storočí, tuším to bolo obdobie stredoveku, ale nie som historik, tak sa možno mýlim, nastúpili do reálneho užívania prvé počítače. Keď dosiahli určité grafické schopnosti a boli napísané pre ne počítačové hry, niektorí ľudia si ich tak obľúbili, že sa od nich nevedeli odtrhnúť a stali sa závislými na počítačových hrách. Bola to ešte len mierna psychická úchylka, choroba vtedy. Časom keď sa grafické možnosti rozšírili a bolo možné zobrazovať reálne 3D priestor, sa niektorí majitelia veľkých svetových serverov rozhodli, že vytvoria virtuálny svet a budú do neho lákať užívateľov aby si vytvorili virtuálne postavy a vlastne žili svoj druhý život v tomto svete. Majitelia serverom od toho samozrejme očakávali zisk v budúcnosti, čo sa im aj podarilo a veľmi. Pre ľudí to bola spočiatku len hra a samozrejme opäť sa našli takí, čo začali byť závislí. To ale nebolo nič nové. Avšak poniektorí zistili, že by bolo možné v tomto virtuálnom svete aj normálne pracovať a zarábať peniaze na svoje živobytie pre reálny život. Majitelia serverov teda vytvorili virtuálne účty s virtuálnymi peniazmi, na ktoré si mohol každý užívateľ virtuálnej reality previesť svoje reálne peniaze, alebo naopak virtuálne peniaze si mohol previesť na svoj reálny účet. Takže v podstate vo virtuálnom svete mohol hociktorý užívateľ míňať a aj zarábať skutočné peniaze. Takže keď som si chcel kúpiť na svoju virtuálnu postavu povedzme topánky, musel som za ne zaplatiť virtuálne peniaze, ktoré som si ale predtým musel previesť do virtuálneho sveta z reálneho. Naopak zase ten, čo predával tie virtuálne topánky, získal za ne virtuálne peniaze a tie si mohol preniesť do reálneho sveta ako normálne peniaze. To mohlo mať za následok jedinú vec, virtuálne meny najväčších serverov virtuálnych realít sa stali novými svetovými menami. Napokon sa virtuálne servery spojili dokopy a vytvorili jeden virtuálny svet, ktorý už začal plne konkurovať reálnemu. Čo sa týka vývoja interfejsov, teda zariadení pre styk s virtuálnym svetom, tak ten začal obyčajnou obrazovkou, klávesnicou a myšou. Potom prišli prilby s dvomi monitoríkmi pred očami a reproduktormi , rukavice s hmatovými a pohybovými senzormi, pozdejšie celé kombinézy s kompletnými hmatovo pohybovými senzormi a s týmito kombinézami sa ešte nastupovalo do mechanicko elektrických zariadení pre kompletný pocit virtuálnej reality. To však ešte stále nebolo všetko, lebo užívateľ mohol hocikedy vystúpiť z virtuálneho sveta a vlastne aj musel, lebo musel udržiavať pri živote svoje reálne telo. To ale mnohým prekážalo, takto prerušovať svoj obľúbenejší život, ten virtuálny a stávali sa aj prípady, že užívatelia skolabovali, zomreli od vysilenia, zabúdali sa najesť a napiť. Spoločnosť Realvirtual pretlačila silnou loby zákony, ktoré umožňovali uskutočniť aj poslednú zatiaľ známu formu začlenenia sa do virtuálnej reality, nenávratný chirurgický zákrok na tele užívateľa, po ktorom všetky fyzické potreby živého tela sú zabezpečené prístrojmi a človek sa mení na virtualita. Celá starostlivosť o fyzické telo sa prenáša na spoločnosť Realvirtual a treba na to mať buď už zarobených veľa peňazí , alebo mať dostatočný udržateľný príjem aj s poistením vo virtuálnom svete. Táto spoločnosť má zatiaľ svetový monopol na túto činnosť. No a keďže dnes je virtuálny svet absolútne, skoro na nepoznanie prepojený s reálnym, tak napríklad hlavnú zásluhu na vytvorení plne funkčného reaktívneho motora na antihmotu má virtualit menom Yelomion. Čo by už mohlo byť lepším dôkazom toho, že virtuálny svet je vlastne reálny, ako takýto veľký vedecký a praktický úspech ? Len tak pre zaujímavosť, ukázalo sa, že virtualiti žijú asi 1,5 krát dlhšie ako normálni ľudia a ich život sa darí stále viac predlžovať oproti normálnemu. Ale ten môj na začiatku spomínaný extrémny krok do budúcna neznamená, že chcem byť virtualit, až taký extrémista nie som, ja „iba“ s mnohými ďalšími „spolubojovníkmi“ využijem vedecký úspech Yelomiona a opustím túto Zem navždy, lebo inak sa náš „výlet“ žiaľ nedá uskutočniť. Za všetko môže Rudo, ten ma nahovoril. Tiež je slobodný ako ja a tak túži po dobrodružstve a poriadnom. Rudo je lekár, teda genetik, ako každý lekár dnes, ale rozumie sa do mnohých vecí, má na to bunky, myslí mu to poriadne, nie je taký pribrzdený ako ja niekedy. Zaujíma sa aj o históriu medicíny a ten teda vie vyprávať strašidelné historky z minulosti. Najradšej nás straší chemickou érou lekárstva, keď sa snažili liečiť ľudí hlavne tak, že pacienti museli hltať denne aj desiatky rôznych zložitých chemikálií vo forme farebných guličiek a potom ich telo bolo ako veľký kontajner chemického odpadu. Že vraj bolo vtedy vybudované rozsiahle priemyselné odvetvie, ktoré vyrábalo tieto chemikálie a masívnou reklamou dokonca psychologicky spracovávalo a nútilo týchto ľudí neustále niečo „hltať“ z ich produkcie. Potom má z toho človek zlé sny a Rudo sa v tom vyžíva, keď to vysvetľuje. Minule ale Rudo prišiel s ešte prevratnejšou vecou :„Poďme preč zo Zeme a navždy !“ tak to ma už teda úplne dostalo : „Čože ? Ako navždy ?“ „Už sú rakety, s ktorými sa dá odletieť hocikam ďaleko aj do inej galaxie, lebo vymysleli nejaký nový pohon a už nie je žiadny problém “ hovorí svojím netechnickým žargónom, lebo Rudo je síce „klasa“, ale technika nie je jeho silná stránka. „Aké rakety, hádam kozmické lode, nie ?“ pýtam sa. „Áno, kozmické a sú boháči, čo si ich môžu dovoliť a potrebujú komplet posádku, no a nie je tam žiadna tlačenica, keďže nikto nevie ako to dopadne. Taká loď, to je veľká hrča počítačov, takže potrebujú takých ako ty a tiež lekárov. Nie je to žiadny vládny projekt, pretože taký projekt nedáva zmysel, lebo keby sme sa aj vrátili, na Zemi by už ubehli medzi tým tisíce rokov, lebo tá galaxia je 160 000 svetelných rokov ďaleko. Čiže je to len taká zábava najbohatších a my sa pri nich môžeme zviesť !“ - Rudo plný nadšenia. „Tak keď mi vysvetlíš, ako za ľudský život prejdeš „raketou“ 160 000 svetelných rokov, keď by to aj svetlu trvalo 160 000 rokov, tak idem s tebou “ hovorím mu na to. „Ruku na to, ak vysvetlím, ideš so mnou !“ podáva mi Rudo ruku Súhlasil som so stávkou, ale to som nemal robiť, lebo Rudo bol poriadne pripravený. On si totiž celú teóriu naštudoval ako sa len dalo a teraz začal excelovať. Ja nie som úplný tupec, takže viem o relativite dosť a chápem jej dôsledky, ale nikdy som nepochopil, že prečo by to tak malo byť a vlastne som jej ani veľmi neveril a zároveň som bol presvedčený, že antitechnik Rudo na tom bude podobne. „Vieš o tom, že je jedno, či bežíš oproti zdroju svetla, alebo utekáš od zdroja svetla preč hocijako veľkou rýchlosťou, to svetlo sa k tebe približuje stále rovnakou rýchlosťou ? “ pýta sa Rudo , „Áno viem o tom, dokazujú to všetky doteraz prevedené experimenty, pred svetlom sa neoplatí utekať, lebo ťa aj tak dohoní“  - vtipkujem „Dobre, zabudni na svetlo, lebo to je zavádzajúce, svetlo sú fotóny a keď sa má niečo udiať, tak to je vždy interakcia medzi atomárnymi časticami a tá interakcia prebieha pomocou fotónov alebo podobných častíc. Jedna častica vyžiari fotón a po nejakom čase ju tá druhá pohltí, teda nastala nejaká zmena, povedzme, že si kúsok zostarol.“ - hovorí Rudo a ja už začínam tušiť, že je na mňa pripravený. „Fotóny sa šíria rovnako ako svetlo, lebo sú vlastne svetlo, takže voči hocikomu rovnakou rýchlosťou, súhlasíš ?“ – pýta sa, ale ešte nie celkom tuším kam mieri. „OK“ – potvrdzujem ja a Rudo už má v ruke pero, neviem z kade, a už ma ťahá za moju ruku a kreslí mi na ňu dve bodky a hovorí : „Tak, to sú dve tvoje častice a medzi nimi letí fotón, povedzme tam aj späť, to je vlastne taký „tik-tak“ najelementárnejších hodín tvojho tela, môže byť ? “ – pýta sa Rudo, už dosť nedočkavo, lebo cíti víťazstvo . „OK“ – automaticky potvrdzujem „Tak a teraz si treba uvedomiť ten základný, experimentmi dokázaný fyzikálny fakt, že nie čas za ktorý urobí tvoj fotón svoj „tik-tak“ je pre všetkých vo vesmíre rovnaký, ale rýchlosť ktorou to urobí je pre všetkých vo vesmíre rovnaká, kapišto ?“ – s dôrazom Rudo a perom mi skoro prepichne ruku. „Auuuuuu“ – znie moja odpoveď a už viem kam mieri môj lektor, ale len tak to nevzdám, ešte mu to kúsok sťažím : „No a čo ?“ – pýtam sa. „Takže teraz, keď si ty v pohybe, voči mne, tak ja vidím, že sa medzi tým, ako tvoj fotón letí medzi tvojimi časticami, tieto o kúsok posunuli aj s celým tvojím telom, čiže podľa mňa ten fotón musel prejsť inú dráhu ako podľa teba, ale keďže všetko robí fotón rovnakou rýchlosťou, aj pre mňa, aj pre teba, musel to urobiť podľa mňa, za dlhší čas, čiže podľa mňa tikajú tvoje „hodiny“ pomalšie, ako keď si stál vedľa mňa bez pohybu.“  - tvrdí Rudo „Dobre, ale to môžem predsa povedať aj ja o tebe, že tebe tikajú pomalšie, je to predsa symetrické .“ – kontrujem „Áno, je to symetrické, ale tento príklad je len pre pochopenie toho, že dôsledkom konštantnej rýchlosti fotónov voči všetkému, nie je konštantný čas, ba čo viac ani rozmer, ale to by už chcelo ďalšie výpočty. Na to, aby sa reálne dal porovnať časový sklz, je ďalej potrebné zrýchľovať a spomaľovať a vtedy už to nie je symetrické, lebo to zrýchlenie a spomalenie cíti len ten v rakete, ten čo zostal na Zemi nie.“  - hovorí Rudo, už ale nie až s takou istotou ako predtým a pokračuje : „A ešte si predstav, že čim rýchlejšie letíš vesmírom, tým je vesmír „kratší“ a keby si dosiahol rýchlosť svetla, celý vesmír by bol TU ! Priestor a predmety v ňom sú ako žuvačka, skracujú sa v závislosti od rýchlosti akou sa voči ním pohybuješ.“ – dokončuje svoj výklad Rudo. „No, je to kúsok kostrbaté, to tvoje vysvetlenie, ale musím uznať, že s tými fotónmi v mojej ruke, čo behajú voči všetkým raketám vesmíru konštantnou rýchlosťou, si mi povedal niečo nové a už nie som taký skeptik.“ – uznávam, zamyslene pozerajúc na svoju dočmáranú a doďobanú ruku. „No vidíš a teraz počúvaj. Vyštartujeme „raketou“, budeme stále zrýchľovať približne tak, že budeme cítiť príťažlivosť ako na Zemi, v polovici cesty otočíme raketu, takže chvíľu budeme v bezváhovom stave a potom zase začneme brzdiť a celú druhú polovicu cesty zase brzdíme rovnako silno ako sme prvú polovicu zrýchľovali a sme tam, v susednej galaxii za  25 rokov, vo vzdialenosti 160 000 svetelných rokov od Zeme. Na Zemi už ale vtedy bude o 250 000 rokov viac ako teraz a keby sme sa vrátili tak za ďalších 25 rokov sme späť a Zem by už bola o 500 000 rokov staršia, plus mínus autobus .“ – oznamuje mi približné výsledky oficiálnych výpočtov letu Rudo. „Tak ideme do toho ! Nie sme žiadne bábovky, aspoň bude nejaké „vzrúšo“, aj keď predpokladám, že tam necháme zuby ešte skôr, ako niekam dorazíme. “ – odsúhlasujem  Rudovu myšlienku a som presvedčený, že nás na konkurze aj tak nevyberú . Ale vybrali ! -.- „To je krása !“  Je neuveriteľné, že aj po 25 rokoch neustáleho pozerania „do vesmíru“ sa nám zdá každý nový pohľad, ktorých je asi fakt nekonečne veľa, tak neuveriteľne krásny. Hlavne keď je obraz počítačovo upravený a zobrazujú sa aj zrakom nevnímateľné frekvencie žiarenia v krásnych farbách. Naša cesta už trvá 25 rokov, zatiaľ sme ešte stále vlastne nikam nedorazili, ale boli sme už na mnohých prekrásnych miestach a hlavne sme videli mnoho prekrásneho. Keď sme opustili Zem, najprv sme pristáli na Mesiaci a aj sme sa pozreli von v skafandroch, tak to je teda fakt „krajina“, veľmi zvláštne miesto. Mal som to šťastie, že som sa mohol ísť von pozrieť aj ja, bol som vylosovaný, lebo posádka lode, nemala ešte vtedy právo na všetko, ale majitelia sa nám snažili vyjsť vždy v ústrety podľa možností. Potom sme šli na Mars, tam som už nebol vonku, boli iní vylosovaní, ale ani mi to nechýbalo, lebo Mars ma sklamal. Nič zvláštne som tam nepociťoval, cítil som sa skoro ako na Zemi, kúsok iná obloha, bol som podstatne ľahší, ale ináč krajina podobná pozemskej, len bez rastlín. Naša loď má prakticky skoro neobmedzené množstvo paliva, nechápem presne ako je to možné, na to sú tu iní a preto sme si lietali tak dosť neekonomicky a mohli sme si dovoliť hladké pristátia s celou tou obrovskou loďou hocikde a tiež hladké štarty. Nepotrebujeme totiž lietať vysokými rýchlosťami už v atmosfére, len tak „piánko“ a potom keď sme už mimo atmosféry tak pridávame väčšinou zrýchlením 1G alebo brzdíme tak isto ešte pred atmosférou. Plány boli aj na ďalšie pristátia, na niektorých zaujímavých mesiacoch Jupitera a Saturna, ale na Marse sa drobný prach dostal do rôznych zákutí lodí, kam nemal a potom nastávali rôzne mechanické problémy, takže bolo rozhodnuté neriskovať viac s medzipristátiami a iba sme preleteli v blízkosti ďalších zaujímavých objektov Slnečnej sústavy a potom smer priamy, Veľký Magellanov mrak, najbližšia galaxia k tej našej, Mliečnej ceste. A prečo práve let do inej galaxie, keď aj v tej našej by bolo nekonečne veľa miest na prebádanie ? Tak ja si myslím, že to bolo iba také „efektné“ rozhodnutie našich majiteľov, lebo keď by mali povedať, že letíme k nejakej hviezde, tak čo je na tom, ale keď povedia : „Zajtra odlietam do susednej galaxie“ , len tak ležérne, tak to už lepšie znie. Okrem toho ešte boli zachytené signály, práve stade, u ktorých mohlo ísť o umele vytvorené, nebolo to ale s istotou preukázané, no a hlavne aj keby boli, tak boli vyslané pred 160 000 rokmi, takže to by nebol vážny dôvod. Naši majitelia sú veľmi bohatí ľudia, teda boli, predtým ako dali všetky svoje peniaze do tejto lode, Na Zemi si už vyskúšali všetko a minuli pritom už obrovské peniaze, ale ešte im stále obrovské zostávali a nevedeli čo s nimi vymyslieť, tak vymysleli toto. Niekto si povie, prečo ich radšej nedali na charitu. Toto ale je vlastne tiež charita, lebo tým dali prácu a teda aj peniaze obrovskému množstvu ľudí pri výrobe tejto kozmickej lode. Dnes už však nie sú majiteľmi v skutočnom slova zmysle, lebo po 15 rokoch letu, ich omrzelo neustále rozhodovať pri výskyte problémov a tak tu máme taký malý štát s demokratickým zriadením. Loď má stále veliteľa ale aj on je riadený „radou“ , ktorá je volená, teda skoro ako taká mikropolitika na Zemi, ale bez intríg a podobného politického huncútstva. Žijeme si tu celkom fajn, aj keď skromne, čo sa týka potravy aj hygieny, ale žiadny problém nepociťujeme, je to celé OK ! Predpokladal som podstatne väčšie problémy. Naše bezproblémové spolunažívanie je asi spôsobené tým, že si každý uvedomuje, že sme odkázaní len jeden na druhého, už sa nemáme kam, ani ku komu vrátiť. V súčasnosti je už Zem o 250 000 rokov staršia ako keď sme odišli, takže aj keď by sme sa mohli vrátiť, a to by sme mohli, nemá to zmysel. Pokiaľ nie sme v službe, tak trávime čas väčšinou pozorovaním rôznych zákutí vesmíru. Máme tu nato viac dostatočne veľkých astronomických ďalekohľadov, na tejto lodi sa určite nešetrilo a pozorovacie podmienky sú fantastické, sen každého astronóma. Postupom času sa z väčšiny posádky stali „profesionáli“ v pozorovaní a aj v kozmológii. Nečudo, keď sa tomu venuje človek skoro denne okolo 5 hodín. Ďalšou našou zábavkou býva, keď je to naplánované radou, že sa vypnú hlavné pohonné motory na hodinku a máme tu bezváhový stav a lietame si po celej lodi ako vtáci. Jediným vážnejším problémom sú občasné depresívne stavy niektorého člena posádky pri spomienke na Zem. Preto sa musíme vyvarovať prílišného spomínania a napríklad použiť nahlas slovné spojenie „lietam si ako vták“ by nebolo vhodné, lebo to evokuje spomienky na Zem a jej prírodu. Nie sú tu deti, to bola jedna zo zmluvných  podmienok, nie sú tu podmienky pre ich výchovu, takže starneme, to bude tiež problém za pár rokov. S tým ale každý rátal. Zatiaľ nikto nezomrel. Ak niekto zomrie, tak šup s jeho telom za hlavné trysky a za sekundu sa vyparí, dosť morbidné, ale praktické. Vieme veľmi dobre, že v podstate ideme nikam a nie nejaké konkrétne miesto je cieľ, ale cesta plná dobrodružstva. Zatiaľ sme mali podľa mňa nenormálne šťastie a nič väčšie do nás nenarazilo, len drobulinké meteority tak do veľkosti makového zrnka. To ale tiež nie je sranda, takže máme sem tam poplach, ale aspoň zažijeme kúsok vzrušenia naviac. Jedna vec ma ale prekvapila a veľmi. Pozorujem, že skoro každý člen posádky vrátane fyzikov a aj mňa, si začíname myslieť, že ten skoro nekonečný vesmír, ktorý je fyzickým pohybom absolútne nepreskúmateľný, je skôr len nejaká dokonalá vízia alebo ilúzia ako skutočnosť. Keď by som to nezažil, neuverím. Možno, ale že nám už z toho všetkého „hrabe“ ! ------------------------------------------------------------------------------------- Richard Rimavski. Virtualiti a spol. – návrat . Po približne 25 rokoch palubného času, cestovania vesmírom, keď sme sa dostali našou skoro dokonalou vesmírnou loďou až do susednej galaxie, Veľkého Magelanovho mraku, sme sa rozhodli pre ďalší „zúfalý“ krok. Keď sme pred pol storočím opúšťali Zem, robili sme to aj z toho dôvodu, aby sme sa vymanili z toho „väzenia“ – planéty Zem. Avšak po desaťročiach strávených v tom skoro absolútne prázdnom vesmíre, sa stal naším novým ešte väčším väzením práve ten nekonečne rozľahlý vesmír. Pozorovanie záhadných zákutí vesmíru, je síce veľmi zaujímavé, ale postupom času, sa pre nás tým najzaujímavejším stala jedna vec. Čo sa stalo s našou Zemou počas nášho výletu vesmírom ? V našej lodi sme strávili doteraz približne 50 rokov. To „približne“ je veľmi „presné“, nakoľko s presnou časomierou sme mali problém, hlavne keď náhle zomreli obidvaja inžinieri, čo mali časomieru na starosti. Je to ale jedno, nakoľko spočítať čas, ktorý ubehol mimo našej lodi, napríklad na Zemi, presne aj tak nevieme, nakoľko to závisí od mnohých faktorov, hlavne od zrýchľovania a spomaľovania našej lode. Vieme ale, že na Zemi už ubehlo približne 500 000 rokov, od nášho odchodu. Vrátiť sa späť bolo podstatne ťažšie, ako ísť tam. Cesta tam bola z navigačného hľadiska v podstate jednoduchá. Namierili sme si to k susednej galaxii a smer bol jasný. Nemali sme totiž presný cieľ. Návrat späť bol ale podstatne zložitejší., pretože sme sa potrebovali vrátiť k jedinej z miliárd hviezd našej galaxie, k nášmu Slnku . Cestou tam navigačný systém robil neustále snímky postavenia hviezd, takže teoreticky sme sa podľa analýzy tých snímok v opačnom poradí mali vedieť vrátiť späť. Ako keby sme si odmotávali motúzik z klbka, ktorého jeden koniec bol priviazaný v Zemi a druhý k našej kozmickej lodi. Problém bol ale v tom, že počas nášho letu ubehlo mimo našej lodi dosť veľa času, státisíce rokov a teda postavenie hviezd sa zmenilo. Naši navigační inžinieri to ale zvládli na jednotku s hviezdičkou a teraz sa už nachádzame na obežnej dráhe okolo nášho opäť domova – našej Zemi. Mali sme nesmiernu radosť z toho, keď sme už mohli aspoň v našich ďalekohľadoch rozpoznať detaily planéty, že je Zem stále modrá planéta. Mali sme totiž strach z toho, či to už nebude zničená, neobývateľná planéta. Rozhodli sme sa, že nepristaneme hneď na povrchu, nakoľko už pravdepodobne nebudeme môcť opäť vzlietnuť. Inžinieri pohonných systémom majú zrátané, že na pristátie ešte budeme mať dosť paliva, ale na ďalší štart už asi nie. Paliva, antihmoty, sme si zobrali so sebou asi na 60 rokov letu, neustáleho zrýchľovania alebo spomaľovania 1G. Ukazuje sa  ale , že výpočty neboli presné,  alebo dávkovanie nebolo presné, lebo ukazovatele sú už na  minime. Takže si tu teraz lietame „zadarmo“ na obežnej dráhe vo výške 400 km nad Zemou. Paliva míňame len minimálne, keď potrebujeme urobiť korekciu letu. Mapujeme povrch a hľadáme vhodné miesto na pristátie. Budeme mať totiž len jeden pokus. A to je to, čo nás teraz stresuje . Cítime, že je to naše najdôležitejšie rozhodnutie počas nášho letu. Počas nášho výletu, keď sme v maxime leteli až 0,99999997 rýchlosťou svetla, sme mali stále pocit, že nás nič nemôže zastaviť. Bol to síce veľmi klamlivý pocit, lebo sme sa mohli „rozplácnuť“ veľmi ľahko na nejakom väčšom vesmírnom kameni a skončiť v ohnivom záblesku, ale nestalo sa tak. Teraz ale všetci tušíme, že po pristátí už zostaneme na tom mieste navždy a to doslova. Je tu totiž pár vecí, ktoré tomu nasvedčujú a zatiaľ som ich nespomenul. Nepodarilo sa nám totiž zatiaľ zachytiť žiadnu komunikáciu, komunikačné signály technicky vyspelej civilizácie v okolí našej Zeme. Absolútne nič, totálne ticho v éteri. Taktiež sa nám nepodarilo spozorovať ani jeden satelit v okolí Zeme a tie by boli pre vyspelú civilizáciu a jej život nevyhnutné. Teplota na zemskom povrchu je vyššia ako pri našom odchode, hladina oceánov je tiež vyššia, neexistujú polárne oblasti, tvar kontinentov je iný a ich poloha je tiež zmenená. Suchá zem je veľmi bohato pokrytá rastlinstvom, neexistujú púšte a holé sú len najvyššie štíty hôr, asi nad 5000 m. V atmosfére je veľké množstvo vlhkosti. Na povrchu je buď poriadne horúco, alebo padajú silné lejaky.  Podnebie vhodné pre bujnú vegetáciu a studenokrvné živočíchy. Nepodarilo sa nám ale spozorovať našimi ďalekohľadmi žiadneho väčšieho živočícha a to rozlišovacia schopnosť našich najväčších ďalekohľadov je asi 5 cm na zemskom povrchu. Vyzerá to tak, že technicky vyspelá civilizácia na Zemi neexistuje, alebo existuje vo forme nám neznámej a komunikuje nám neznámym spôsobom.. Je pravda, že priamemu pozorovaniu nám bráni už spomínaná bujná vegetácia, ale keby existovala civilizácia, akú si vieme predstaviť, určite by existovali mestá a vegetácia by bola v ich okolí odstránená. Žiadne také miesta sme ale neobjavili. V podstate máme aj šťastie, že normálna civilizácia tu nie je, lebo tá by nás asi považovala za nejakých votrelcov, mimozemšťanov a možno by nás zlikvidovali ešte skôr, ako by sme sa stihli „predstaviť“. O nás by tu už určite žiadne záznamy neboli. Chvíľu sme rozmýšľali aj nad tým, či sa ľudia nenasťahovali pod zemský povrch, kde by mohlo byť chladnejšie a suchšie ako na povrchu a tým pádom vhodnejšie podmienky pre život ľudí. Aj tak by ale na povrchu museli byť nejaké technologické stavby a tie tu žiadne nie sú. Takže sme túto myšlienku zavrhli. Vyspelá civilizácia tu buď nie je, alebo je v nám nepredstaviteľnej forme. Ako sa tak zamýšľam nad všetkým týmto, zase mám ten pocit, že ma niekto, alebo niečo sleduje z poza môjho chrbta. Odkedy sme v blízkosti Zeme, väčšina členov posádky to pociťuje. Vysvetľujeme si to tým, že po dlhých rokoch našej spoločnej samoty si začíname uvedomovať blízkosť Zeme a s ňou si spájame aj množstvo ľudí, obyvateľov a to v nás evokuje pocit, že sme tu zrazu viacerí ako sme boli zvyknutí počas nášho dlhého osamelého letu. Teda takto nám to vysvetľuje náš jediný psychológ na palube a nám neostáva nič iné, len mu veriť. Takže sa už ani neobzerám za seba, lebo viem, že tam aj tak nik nie je. V tom pocítim  ruku na pleci a strhnem sa . Pozriem za seba a tam je Rudo, kamarát môj najlepší. „Rudo dofrasa, však ma trafí šľak !  Nestraš ma, veď vieš akí sme všetci paranoickí v poslednom čase !“  - dohováram mu. „Prepáč, ale našli sme ďalšie vhodné miesto, poď sa pozrieť.“ – hovorí. Ako som už písal vyššie, našou najdôležitejšou súčasnou úlohou, je nájsť vhodné miesto na naše „posledné a konečné“ pristátie . Rada našej lode určila skupinu odborníkov s pomedzi členov posádky, ktorej úlohou je nájsť vhodné miesta na pristátie. Presnejšie 10 takých miest. Potom títo odborníci budú prezentovať tieto miesta pred celou posádkou a táto hlasovaním vyberie tri miesta. Tieto tri miesta pristátia budú potom ešte podrobnejšie prezentované pred posádkou a v druhom kole hlasovania sa vyberie jedno, to konečné. Pokiaľ by došlo k nerozhodnému hlasovaniu, konečného víťaza vyberie rada. No a keďže Rudo je medzi tými vybranými odborníkmi, ja mám informácie z prvej ruky. Idem, vlastne letím priestorom v bezváhovom stave s ním, aby som pozrel čo našli. V konferenčnej miestnosti je na veľkoplošných obrazovkách  a tiež na holografickom 3D zobrazovači v jej strede zobrazené najnovšie nájdené miesto na pristátie. Nie je to žiadna oficiálna prezentácia, je to len také súkromné „podívaníčko“, čo mi Rudo protekčne vytvoril. Posledne vybrané miesto sa nachádza na náhornej plošine, kde by už teplota nemala byť neznesiteľná pre náš dlhodobý a konečný pobyt. Výber je zložitá vec a sú tu našťastie na to odborníci. Predpokladáme neexistenciu vyspelej civilizácie na Zemi a tak po pristátí už nebudeme mať možnosť dané miesto opustiť, nakoľko na to nemáme žiadne dopravné prostriedky. Cestovať po Zemi budeme môcť iba peši, prípadne za pomoci zvierat ak nejaké nájdeme a skrotíme. Je ironické a mierne humorné, že máme so sebou celú databázu znalostí ľudstva, ktorú sme si pri odchode zo Zeme zobrali so sebou, ale je nám skoro na nič, lebo si nebudeme môcť skoro nič zložitejšie vyrobiť. Budeme síce presne vedieť ako, ale bude nám chýbať to nesmierne zložité technologické zázemie, ktoré v prípade vyspelej civilizácie je akoby samozrejmosť. Súčasný počet členov našej posádky je 44 a s tým veľkú dieru do sveta neurobíme, aj keď sú to všetko vysokovzdelaní odborníci. Sme ale presvedčení, že ak sa nám podarí určiť vhodné miesto na pristátie, prežijeme náš „dôchodok“  v spokojnosti a pohode. Naša loď pristáva hladko, to jest mäkko a kolmo dosadne na povrch, avšak pri tom spôsobí absolútnu devastáciu tlakovou aj tepelnou vlnou asi v okruhu 1-2 km. Je to vlastne aj výhoda, aspoň budeme mať dokonalý prehľad o našom najbližšom okolí a nepovraždia nás hneď nejakí divosi. Rudova súkromná prezentácia pre mňa skončila a tak letím do telocvične, máme totiž cvičiť denne aspoň 3 hodiny, aby nám svaly nezleniveli počas bezváhového stavu na obežnej dráhe. Som absolútny puntičkár a dodržiavam všetky predpisy, nie tak ako väčšina posádky, ti to majú na háku. Volám aj Ruda, ale ten sa len usmeje a už ho niet. Počas letu naša loď skoro stále až na krátke výnimky buď zrýchľovala, alebo spomaľovala, takže sme stále cítili príťažlivosť približne ako na Zemi. Napriek tomu bola stavaná tak, aby dôležité zariadenia fungovali bez problémov aj v bezváhovom stave. Príkladom je telocvičňa kde sú prístroje na cvičenie a posilňovanie funkčné aj teraz. Nie som si istý, či naše pristátie prebehne podľa plánu, veď približne 25 rokov sme nepristávali a aj paliva je už málo, takže som presvedčený, že funkčné svaly budem veľmi potrebovať. -.- Tak a je rozhodnuté, sme pripravení na pristátie. Všetky hlasovania prebehli a jednoznačnou väčšinou bolo vybrané miesto na pristátie. Je to jedna z náhorných plošín, kde je teplota aj podnebie priaznivé pre náš konečný pobyt. Nemáme síce celoročné štatistické údaje, ale už nechceme ďalej čakať a „vrhneme sa dole“  k vytúženej Zemi . Všetky testy pristávacích systémov prebehli v poriadku, takže ja, ako inžinier elektromechanických systémov nebudem mať žiadnu prácu a môžem ísť do svojej kajuty, kde sa podľa predpisov zapnem do svojho bezpečnostného kresla. Každý člen posádky má svoje bezpečnostné kreslo a tieto sú tiež na všetkých pracoviskách, kde je to potrebné. Je to však zase tak, ako som už spomínal, málo kto dodržuje predpisy ako by mal, keďže naša loď je obrovská, dokáže robiť hladké manévre a teda sa posádka cíti veľmi bezpečne. Ja, ale predpisy dodržujem! Sadám do kresla, zapnem si päťbodový pás, potom upnem hlavu o opierku, ruky a nohy do bezpečnostných otvorov, vtedy sa zatiahne kryt a môže prísť skoro hocijaká pohroma. Jedine, keby došlo k tak veľkému spomaleniu, nárazu lodi, ktoré by spôsobilo odtrhnutie vnútorných orgánov, tak to by som neprežil. Kreslo je ešte ale aj odpružené do všetkých smerov, takže ten náraz by musel byť katastrofálny, aby spomalenie dosiahlo kritickú hodnotu. Na monitore pred sebou vidím základné parametre nášho letu. Začína sa pristávací manéver. Loď sa pomaly otáča svojimi hlavnými pohonnými jednotkami proti smeru pohybu a začína brzdný manéver. Nemôžeme využiť brzdný účinok atmosféry, naša loď na to nie je stavaná a preto pred vstupom do hustejších vrstiev už musíme spomaliť na rýchlosť okolo 500 km/hod a potom týmto „lajdáckym“ tempom klesať až tesne nad povrch,  kde potom dobrzdíme na 0 až 20 km/hod a tak narazíme na pevnú zem. Aby sme tohto dosiahli, tak pri brzdení na obežnej dráhe sa musí loď stále viac a viac natáčať hlavnými motormi smerom k Zemi, až napokon už trysky motorov vlastne len brzdia voľný pád a stabilizujú loď v potrebnej pozícii. Je to veľmi neekonomické, ale paliva, antihmoty, sme mali zo sebou dostatok, avšak teraz už len tak akurát, na pristátie. Dúfajme ! Manéver prebieha hladko a viem, že máme pred sebou asi hodinu nudného letu, pádu k povrchu, tak ma chytá spánok. Z driemot ma preberie mierne trasenie, možno nehomogenity v atmosfére, trasenie ustáva a zrazu zacítim bezváhový stav ... Preberám sa, bolí ma rameno, cítim závrať, snažim sa usporiadať si myšlienky. Myslím, že loď je už na Zemi, ale krivo, nedosadla ako mala, ten bezváhový stav v poslednom momente, to bol asi voľný pád. Nemohlo to byť ale z veľkej výšky, keďže žijem. Porucha motorov, alebo nedostatok paliva spôsobili toto tvrdé pristátie. Rameno sa mi asi natiahlo v kĺbe keď telo chcelo pokračovať v páde a pásy ho nepustili. Mozog asi narazil na lebku z vnútra, takže mám otras mozgu, preto ten závrat. Nie som lekár, ale asi to bude tak. Dúfam, že Rudo prežil, on je lekár. Našťastie nevisím dole hlavou , len v miernom náklone a tak vypínam všetky zabezpečenia v kresle a postavím sa na šikmú podlahu. Toči sa mi hlava, ale zvládam to. Prešiel som celú loď a nenašiel som nikoho živého, žiaľ. Buď neboli pripútaní, alebo boli a nemali dostatočnú telesnú kondíciu na prežite nárazu. Takže som sám a tak som si povedal, že aj keby som mal hneď umrieť, tak ešte poslednýkrát chcem stúpiť na pevnú Zem a nadýchať sa skutočného čerstvého vzduchu. Nič iné ma nezaujímalo. „Premotkal“ som sa k hlavnému vchodu, dúfam, že automatika pôjde otvoriť. Otvorenie by malo byť jednoduché, keďže loď zaznamenala havarijnú situáciu po pristátí a všetky kódy zabezpečenia vypla. Bolo to tak . Otvoril sa mechanizmus, dvere sa odsunuli a silný závan čerstvého vzduchu a mierna spŕška čistučkej vody od dáždika ma dostali do absolútneho pocitu blaha, ktorý ma omámil a podlomili sa mi kolená. Snažil som sa zostať pri vedomí, ale nedalo sa ... -.- Prebral som sa na posteli, vlastne honosnom ležadle, obložený nespočetným množstvom krásnych kvetov. Okolo mňa pobehujú mladé sporo odeté ženičky, domorodkine. Zaujali ma na prvý pohľad ich inteligentné črty tváre. Ich správanie mi ale inteligentné nepripadalo, skôr by som povedal, absolútne bezstarostné. Keď zbadali, že vstávam, hneď pribehli s misami plnými ovocia, zeleniny a pečeného mäsa. Nebol som si istý druhom jedál, ktoré mi priniesli a tak som si zobral zo všetkého len štipku. Po jednotvárnej „vesmírnej“ strave, by určite nebolo vhodné zjesť veľa skutočnej potravy. Ich reči som sprvu nerozumel, ale po chvíľke väčšieho sústredenia na reč, som začal rozoznávať jednotlivé slová a aj keď boli vyslovované mne neobvyklým prízvukom, mnohé som porozumel. Taká miešanina angličtiny a španielčiny, možno ešte kúsok nemčiny. Hlavne som porozumel, že ma nazývajú „Posol veľkých predkov a dobrodincov“. Chovali sa ku mne s úctou, ale nie ako by ma mali za boha čo prišiel z nebies. Stále sa usmievali a hľadeli mi priamo do očí, tak preto som si to myslel. „Posol veľkých predkov“ to by bolo veľmi výstižné a vlastne aj pravdivé, ale nechápal som prečo aj „dobrodincov“. Pochopil som to až pozdejšie , keď som zistil, že si žijú nad pomery. Teda chcem povedať, že majú podstatne viac potravy, ako sú schopní si zabezpečiť sami. Neustále totiž, niečo oslavujú, tancujú a „vyvolávajú duchov“. Ale že by aj pracovali, tak to som zatiaľ nezaregistroval.  Isteže kadejaké ovocie rastie na okolitých stromoch, ale to čo konzumujú mi pripadá byť vyšľachtené a nie divoké. To množstvo mäsa na stoloch tiež nepochádza z okolitých zvierat, vlastne ich tu skoro niet. A oni len hodujú a hodujú a vyvolávajú si svojich duchov. Pozdejšie som pochopil, že tí „duchovia“ sú vlastne tí „dobrodinci“ a oni majú s nimi „kontakt“. Ja by som mal byť jeden z nich, tých dobrodincov - duchov. Ja som im rozumel čím ďalej tým lepšie, ale rozprávať sa s nimi som nevedel, lebo ich chápavosť bola veľmi obmedzená, nevedeli sa sústrediť na mňa, moju reč , tak ako ja na nich. Boli to zhíčkaní ľudkovia, ktorí si žijú v tomto raji, nemusia sa o nič starať a aj tak všetko majú čo potrebujú. Ich potreby boli ale veľmi jednoduché. Jedlo, sex a jednoduché príbytky. Napriek tomu, ale vyzerali veľmi čisto, nie ako domorodci, ktorých by som si predstavoval v takýchto jednoduchých podmienkach. Celé som to sprvu nechápal, ale postupom času, som si začal všímať, že realita sa cez noc vždy zmení. Teda večer alebo v noci je tu stále bodrel a chaos z celodenných osláv a radovánok a ráno, zase krásne čisto ako v raji. Rozhodol som sa nezaspať a počkať kedy príde tá „upratovačka“, ale nepodarilo sa mi to ani raz. Jednoducho sa to nedá, nechápem prečo. Dnes ma to už ale netrápi, nebudem bojovať proti niečomu, o čom asi nemôžem mať ani potuchy, ani predstavu. Veď počas môjho, nášho,  50 ročného vesmírneho letu, moja myseľ zostala taká ako bola myseľ tunajšich ľudí pred 500 000 rokmi. Ten náskok ja určite nedobehnem. Som už starý, tak si ešte užijem svoj zaslúžený dôchodok v tomto raji. Aj keď podľa mojej mysle, môjho chápania, by som toto skôr prirovnal k zoologickej záhrade. A tých duchov – dobrodincov , by som prirovnal k „personálu“, ktorý sa o tento raj stará. Neviem k tomu zaujať jednoznačné stanovisko. Možno sa ľudská civilizácia vyvinula do mne nepredstaviteľnej duchovnej sféry, nejakej virtuálnej a títo domorodci sa vyvinuli z tých, čo odmietli „odísť“ do virtuálneho duchovna. Neviem, môj mozog to už jednoducho nezvládne pochopiť. A pýtať sa týchto pôžitkárov je zbytočné, tí sú úplne mimo, ich hlavy sú akoby prázdne, len sa zabávať a užívať si život. Rozhodol som sa, že sa k ním pridám a prestanem si lámať hlavu nad zbytočnosťami !